Pranostiky : „Plačlivá Dorota, omrzlá robota.““Ak si na Dorotu škovran pospevuje, zima na Mateja kožuch mu vyduje.“Patrónka kvetinárov, pivovarníkov, baníkov, neviest, novomanželov, šestonedieľok, pri pôrodných bolestiach, pri smrteľnom zápase. Život svätej Doroty nám približujú tradície a legendy. Pochádzala z rímskej senátorskej rodiny, ale jej rodičia sa stali kresťanmi.

V tom čase boli pre svoju vieru prenasledovaní, a preto sa z Ríma presťahovali do Cezarey v maloázijskej provincii Kapadócia. Tam sa okolo roku 290 narodila aj Dorota. Dorota vraj bola krásna a múdra mladá žena, ktorá padla do oka vysoko postavenému bohatému Rimanovi. Jeho ponuku na sobáš však odmietla, rovnako tak odmietla vzdať sa svojej viery v Krista. Za to všetko bola väznená, mučená rôznymi krutými spôsobmi a nakoniec sťatá.

Legenda o svätej Dorote opisuje aj jej cestu na popravisko. Keď úradník Teofil videl, s akou radosťou kráča v ústrety smrti, pýtal sa jej, kam sa tak náhli. Prekvapila ho Dorotina istá odpoveď, že ide predsa do neba. Posmešne ju prosil o to, aby mu odtiaľ poslala plody rajskej záhrady. Počas svojej popravy sa Dorota modlila a keď skonala, pred Teofilom sa zjavilo dieťa z neba, ktoré nieslo kôš naplnený ružami a jablkami. Pisár Teofil padol na kolená a po tejto udalosti sa aj on stal verejným vyznávačom Krista.

Svätá Dorota bola zvlášť uctievaná v období stredoveku. Nájdeme ju na maľbách, freskách a kostolných vitrážach. Jej atribútom je kôš s kvetmi a ovocím.

Chodenie s Dorotkou – ľudová martýrska hra o pobožnej panne Dorote, ktorá bola pre kresťanskú vieru mučená a sťatá (podľa Legenda Aurea).

Ústredná pieseň Bola svatá Dorota : „Bola svatá Dorota pobožného života. Šla jednou cez kralov dvor, postretel ju sám pán král. Chceš Dorotka moja bit, ja si Ta chcem oblubit.A ja nechcem zanneho, ja mam Ježiška svojeho.Král sa na to nahneval, hned Dorotke hlavu stal.Už je hlava zetata, duša do neba vzata.“

V hre sa strieda spev s hovoreným slovom. V našich končinách sa zväčša vyskytuje päť postáv : Dorota, Kráľ, Kat, anjel, Dorotina slúžka. Hra sa hrávala po domoch od Vianoc do Hromníc. Vyskytovala sa na moravsko-slovenskom pomedzí, Pohroní, v okolí Banskej Štiavnice, Hriňovej, Kokavy a Čierneho Balogu, jednotlivo aj inde.

VALENTÍN (14. február) svätec žijúci v 3. storočí, uctievaný ako mučeník. Rímskokatolícka cirkev si v tento deň pripomína rímskeho kňaza i jeho menovca biskupa – svätého Valentína z Terni v Taliansku.

Časť historikov tvrdí, že išlo o tú istú osobu. Podľa legendy bol 14. februára 250 alebo 269 popravený za to, že tajne sobášil zaľúbených. Cisár Klaudius II. zakázal sobáše, aby v armáde boli len slobodní muži, bojujúci udatnejšie než ženatí.

Na základe legendy, a asi aj v spojitosti s prebúdzaním sa prírody v dobe sviatku, sa v svetskej tradícii Valentín stal patrónom zaľúbených. Prvú valentínku – písomný pozdrav vyjadrujúci lásku a náklonnosť – poslal svojej žene asi francúzsky vojvoda Karol Orleánsky v roku 1415 z britského zajatia.

Na Slovensku bol v spojitosti s týmto dňom zaznamenaný v prvej polovici 20. storočia zákaz na Valenta priasť alebo píliť drevo, lebo by človeku hnisali prsty, a tiež zákaz piecť chlieb, pretože kto na Valenta pečie chlieb, umrie.

Zdroj : www.ludovakultura.sk

HROMNICE alebo Sviatok obetovania Pána2.2.2022

Dátum magický ako sviatok samotný!

Dnes je deň zasvätený Bohu. Katolícka cirkev si pripomína obetovanie Pána v chráme, avšak základy tohto sviatku tvoria výrazné pohanské prvky, o ktorých si dnes niečo povieme Najstaršia vývinová zložka sviatku sa zachovala v tradícii východných Slovanov, ktorí verili, že práve na Hromnice sa stretávajú magické sily – zimná a jarná ( rok sa pôvodne delil na zimu a leto, členenie na 4 ročné obdobia je novšie). U západných Slovanov boli Hromnice pravdepodobne sviatkami obetovania staroslovanskému bohu ohňa a hromu Perúnovi (Parom).

Ľudia oddávna žiadali Perúna o úrodu, v čase Hromníc aj o príchod jari. Podoba dnešných Hromníc je výsledkom prenikania viacerých vplyvov. Keltský predkresťanský sviatok Imbolc sa vzťahoval k ohňu, slnku a návratu svetla. Starovekí Rimania počas obradov, známych ako luperkálie, organizovali sprievody, ktorých účastníci niesli zapálené sviece ako symbol magickej očisty „februatio“ (odtiaľ názov február) a tieto obrady sa postupne rozšírili aj na naše územie.

Príkazom cirkvi z roku 494 sa tieto obrady transformovali na „očistenie Panny Márie“ a v 11. stor. v dôsledku ešte stále živej predkresťanskej tradície, na posviacanie sviečok. V kostole posvätenú sviečku, nazývanú „hromnička“, naši predkovia zapaľovali do okna počas búrky na ochranu pred hromom (starší výraz pre blesk) a následnými požiarmi. Okrem obydlia ochraňovala úrodu, ale aj ľudí, čo uviazli v búrke. Zapálenú sviečku tiež pokladali vedľa umierajúceho na uľahčenie skonu a horela aj pri mŕtvom tele ako ochrana pred nečistými silami. Používala sa hojne v ľudovom liečiteľstve pri bolestiach hrdla a rôznych zápaloch ako súčasť „mágie dotyku“ (o tejto zaujímavej téme si povieme niekedy nabudúce, ak vás zaujíma ). Zároveň kresťanom svieca pripomína, že ich povinnosťou je byť svetlom sveta.

Hromnice u nás patrili k najvýznamnejším udalostiam, s ktorými sa spájalo množstvo pranostík. Najznámejšia je „Na Hromnice o hodinu více“. Znamená to, že sa dni nielen predlžujú, ale že v tomto období je deň o hodinu dlhší ako vo vianočnom čase. Ľudia tiež verili, že ak na Hromnice zo strechy tečie, zima sa dlho povlečie, ale ak je silný mráz, jar je predo dvermi. Všetci sa báli teplých Hromníc, pretože predpovedali dlhú zimu, zlú úrodu a chudobu. Podľa starších predstáv, človeka, čo na Hromnice pracuje, zabije hrom. Naši predkovia zvykli variť dlhé rezance, aby aj konope boli dlhé a šúľance s makom na znak hojnosti, prosperity a plodnosti.

Ešte v medzivojnovom období sa chodili gazdiné či celé rodiny a mládež až do neskorých večerných hodín kĺzať na ľade či sánkovať s tým istým cieľom. Rodičia vtedy deťom odpustili aj určité prehrešky a povolili im veľa huncútstiev. Mládenci zasa popriahali do parádnych saní kone ozdobené mašľami, zvoncami, vyšívanými ručníkmi. Na sane potom nasadlo, ba priam sa „povešalo“ toľko mladých ľudí, koľko sa zmestilo a pochabo sa preháňali po dedine. Mládenci a dievčence na saniach spievali najmä pieseň určenú na ten deň, čiže o konopiach. Podľa novín z 18. stor. v Bratislave šľachta pozývala na hromničné sánkovačky hostí z cisárskeho viedenského dvora. Patriciát a šľachta považovali vychádzky na saniach za príjemné rozptýlenie a sotva im pripisovali magický význam, no samotný výskyt tejto činnosti svedčí o hlbokých koreňoch tejto tradície.

A ČO SI Z TOHO MÔŽEME ODNIESŤ MY? Šúľance šúľať nemusíš, ale makových dobrôt si dopriať môžeš… aby si mal všetkého ako maku a tvoja žena bola plodná ako jabloň v záblatskom sade V podvečernom stíšení si zapáľ sviečku v okne s vďakou za dary, ktoré ti tu nechali tvoji predkovia. Dovoľ, nech v tebe prehovoria. Hromnice signalizovali návrat sily odložením, spálením všetkého starého, prežitého. Ty môžeš tiež v očistnom plameni sviečky „spáliť“ obmedzujúce generačné vzorce, sebadeštrukčné a sebaspochybňujúce programy, ťažké myšlienky…

V týchto dňoch vybehni do prírody a počúvaj, pozeraj srdcom. Privítaj prírodné bytosti do novej jari. Hromnice sú očistným dňom a voda má veľkú očistnú silu. Ak máš odvahu a telo ti to dovolí, umy sa, okúp vonku v potôčiku či jazere. Rovnakú službu Ti urobí večer aj vaňa plná vody s bylinkami a olejmi. Všetko staré zmývaš, aby si pripravil miesto pre nové, s novým jarným nádychom

Spracovala: Ing. Lucia Bulková

NA SV. BLAŽEJA (3. február)

Každý správny Záblačan vie, čo sa na Blažeja (a tým nemyslíme Tomáša Blažeja ), v našej dedine dialo. Tak sa na to poďme pozrieť pekne od podlážiek Na sv. Blažeja sa v chrámoch oddávna udeľovalo „svätoblažejské požehnanie“, pri ktorom kňaz kládol dve prekrížené sviece zviazané krížom pod hrdlo tomu, komu požehnanie udeľoval. Takéto požehnanie malo chrániť pri bolestiach hrdla, dusení a iných bolestiach v krku.

Táto tradícia nadväzuje na starú legendu, ktorá rozpráva, že jedna vdova s plačom priniesla k Blažejovi svoje dieťa, ktorému zostala trčať v hrdle rybia kosť a prosila ho o pomoc.

Blažej sa vrúcne pomodlil, požehnal dieťa a chlapec sa uzdravil. Po jeho smrti sa tiež diali zázraky uzdravenia. Sv. Blažej žil v 3. stor. a narodil sa vo vtedajšom Arménsku v meste Sebaste (dnešné Turecko) a povolaním bol lekárom a biskupom. Pre svoju oddanosť viere bol mučený a nakoniec sťatý v roku 316 po Kr. Už od 6. stor. sa teší osobitnej úcte ako patrón trpiacich chorobami hrdla a patrón lekárov a tiež patrí medzi štrnástich pomocníkov v núdzi. Len v samotnom Ríme je päť kostolov zasvätených práve jemu.

V tradičnom dedinskom prostredí sa na Blažeja okrem „svätoblažejského požehnania“ hromničnou sviečkou už od stredoveku konali obchôdzky učiteľov a žiakov, ktorí v jednotlivých domoch vyberali potraviny.

V minulých storočiach boli totiž príjmy učiteľov zabezpečené zmluvne a pozostávali z neveľkej sumy peňazí, zo stabilne určeného množstva naturálií, napr. dreva, obilia, prípadne piva a z vedľajších príjmov. Tam patril zisk z pečenia vianočných oblátok, predovšetkým však naturálie vyzbierané po domoch na Blažeja a Gregora.

Spočiatku chodil vyberať naturálie učiteľ so žiakmi, od 18. stor. posielal žiakov samotných. Aby sa zachovala určitá spoločenská forma, učitelia a žiaci využili staršie tradície a vyberanie spájali s prednesom piesní a vinšov.

U nás v Záblatí bolo zvykom obdarovať žiakov vajíčkami, slaninkou či drobným peniazom, ale najskôr museli predniesť nasledujúci vinš, prípadne jeho variácie:„Na svatého Blažeja, a to polla obyčaja,chodá chlapci po domoch, aj po dobrých ludoch.Aj my také chodíme, našu památku držíme,aby nebola zahanbená, aby bola zachovaná.Korpus, korpus, dominitríbus,a mne zasa jako prasaa mne ešče jako kliešče. Dominum nostrum, Filipovu sestru, Jakubovu nevestu.A jak nám ništ nedáte, na svojich hrncoch to spoznáte,budú vám lietat z police, do mlynárovej mlynice.Tam sa najedá pšenice, z tej ukrannutej merice.Dominum nostrum!

Naša kapsa úbohá, šecko bere, čo gdo dá.

Aj vajíčka, aj slaninu, aj údenú baraninu. Gazdinká, jak nám scete niečo dat, nenehajte nás tu dlho stát!“Aj k tomuto dňu sa viažu zaujímavé pranostiky:„Na svätého Blažeja má ísť furman zo dvora.“„Na svätého Blažeja ešte trvá veja.“„Blažej vyprosuje, aby na jeho meno bolo pekné počasie, aby choroby z hrdla odniesla.“

A ČO SI Z TOHO MÁME ODNIESŤ MY? Ak Vás dnes bolí hrdlo, namiesto hromničnej sviece skúste radšej covid test a vitamíny A potom poproste sv. Blažeja, aby Vás ochraňoval a doprial Vám skorého uzdravenia a na tele uľavenia. Buďte zdraví priatelia a pridávame jedno naše autorské porekadlo:„Omikron, na Blažeja z tela von!“

Ak máte fotografie, prípadne informácie o slávení Sv. sv. Blažeja, prosím napíšte nám na mail: my@zablatie.sk. Ďakujeme.

Spracovala : Ing. Lucia Bulková

Kronikári obce

• od 1.1. 1935 bol povereným kronikárom Štefan Horváth, ktorý bol v Záblatí učiteľom
• od 1.1.1953 bol kronikárom obce Ján Kútny, ktorý kroniku viedol až do roku 1966
• od roku 1972 bol kronikárom Štefan Trepáč

Ak máte fotografie, prípadne informácie bývalých kronikároch, boli to Vaši predkovia, prosím napíšte nám na mail: my@zablatie.sk. Ďakujeme.

Spracovala: JUDr. Naďa Lorencová

Richtári obce Záblatie od roku 1919

• Štefan Ožvalda
• Jozef Šišovský
• Ján Oravec
• Štefan Janiš
• Počas Slovenského štátu bol miesto richtára obce komisár : Jozef Minárik. Z pôsobenia Jozefa Minárika vo funkcii komisára zostala rodine Minárikovej dodnes prezývka „komisárech“
• Po zániku Slovenského štátu boli vymenovaní do funkcie predsedu : 
• Pavel Blažej 
• Ján Zaťko
• Jozef Vaňo
• Ján Hrnčár
• Jozef Hanuliak
• Zdena Fraňová

Ak máte fotografie, prípadne informácie bývalých richtároch, boli to Vaši predkovia, prosím napíšte nám na mail: my@zablatie.sk. Ďakujeme.

Spracovala: JUDr. Naďa Lorencová